Láska k blížnemu…

dom-pani-jolankyBola posledná augustová sobota, krásne slnečné ráno. Predpoveď sľubovala do 30 st. C. Deň ako stvorený na posledné prázdninové povyrazenie si s deťmi alebo vnúčatami do prírody, k vode alebo zašportovať si. Skupina mužov a žien pred kostolom sv. Ondreja v Komárne si však zvolila celkom iný cieľ. Miesto plaviek, turistického či športového výstroja mali muži v rukách sekery, ručné pílky, záhradnícke nožnice, v aute motorovú pílu. Ženy sa vyzbrojili prostriedkami potrebnými na upratovanie. Spolu s pánom kaplánom vyrazili do jednej z komárňanských ulíc. Prechádzali popri mnohých pekných domoch s upravenými kvetinovými predzáhradkami a záhradami, až dorazili k cieľu. Bol ním starý, ošarpaný, evidentne zanedbaný dom, ktorý temer nebolo vidieť z ulice pre bujný, divoký, roky neregulovaný porast. Okolie domu, celý pozemok, bol husto, nepreniknuteľne zarastený kríkmi, stromami,divými ružami, viničom a  brečtanom.

Skupinka sa zvítala  s jedinou obyvateľkou domu, nevidiacou, osamelou, bezdetnou starenkou, ťahajúcou pomaly k deväťdesiatke.

Ženy sa hneď pustili do upratovania domu. Umývali okná, dlážky, čistili kuchyňu, izby, celé zariadenie domu, upratovali v skriniach, vytriedili a povynášali staré pokazené spotrebiče, nepotrebné veci, zatuchnuté, splesnivené periny, smeti… . Zatiaľ muži, kúsok po kúsku, sa doslova predierali od vchodu smerom do dvora klčovaním a vypiľovaním  bujného porastu, ktorý končil v pristavenom kontajneri a na veľkej skládke pred domom.

Obyvatelia ulice a okoloidúci nechápali, čo sa deje. Mysleli si, že starká predala nemovitosť a odišla do penziónu. A už vôbec nerozumeli, keď sa dozvedeli, že “brigádnici” tam “makali” dobrovoľne a celkom nezištne.

Na poludnie sa partia na chvíľku zastavila. Spoločne sa pomodlila modlitbu Anjel Pána a posilnila sa malým občerstvením. Porozprávala sa so starkou, ktorá bola vzhľadom na svoj vek fyzicky aj mentálne ešte pomerne zdatná a čulá. 

Práca po krátkom odpočinku ducha i tela  rýchlo napredovala. Popoludní bol dom uprataný, celý dvor sa uvoľnil, presvetlil. Cez okná po rokoch znovu prenikli dnu slnečné lúče, ktoré  určite aspoň trochu ozdravia staré, vlhké steny, zlepšia vzduch, a aj keď starká svetlo nevidí, prinesú jej aspoň trochu tepla.

Záver opäť patril modlitbe, spievali sa mariánske piesne, bola dobrá nálada a každého pri srdci hrial dobrý pocit. Starká žiaľ nemohla uzrieť veľkú premenu svojho obydlia. Pocítila však atmosféru lásky, dobra, ľudskej spolupatričnosti, nezištnosti. A tak jej veľkým ďakujem bola jej úprimným úsmevom prejasnená tvár, jej veselosť, dobrá nálada, jej aktívna účasť na spoločných modlitbách, na speve nábožných piesní.

Účastníci tejto, v dnešných časoch už nie všednej udalosti, vydali živé svedectvo o tom, že im nie je ľahostajný osud slabých, starých, odkázaných, núdznych, trpiacich…tým vydali svedectvo o svojej  láske k blížnemu a ku Kristovi, svedectvo svojej viery v Krista, ktorý povedal známe slová: “Čokoľvej ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to urobili. Čokoľvek ste neurobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste to neurobili”.
  
                                                                                                                                    E. B.

 

_________

Leave a comment

Your email address will not be published.


*